Katechéza vo farnosti

Je dôležité rozlišovať medzi vyučovaním náboženstva na školách a katechézou. Ich spoločným menovateľom je evanjelizačná úloha Cirkvi.

  • Cieľom katechézy je napomáhanie, aby človek osobne priľnul ku Kristovi a aby jeho kresťanský život stále viac dozrieval ako odpoveď človeka na Boží dar viery (porov. Všeobecné direktórium pre katechézu, 1997, body 80 – 87).
  • Cieľom školského vyučovania katolíckeho náboženstva je proces nadobúdania vedomostí, zručností a návykov. Rozvíjanie schopností a záujmov. Utváranie postojov a hodnotových orientácií žiakov o kresťanskej identite a duchovnom živote.

Je nesprávne hovoriť o školskej katechéze. V škole prebieha vyučovania katolíckeho náboženstva, preto hovoríme nie o „katechétovi/tke“, ale o učiteľovi náboženstva.

Novela zákon č. 317/2009 Z.z. o pedagogických a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, (ustanovenie paragrafu 12 zákona) definuje kategórie pedagogických zamestnancov, pričom výchovno-vzdelávací proces vyučovania NV spadá pod kategóriu: a, učiteľ. Kategória katechéta neexistuje.

Priložené súbory:


Pohľad na katechézu a vyučovanie náboženstva na školách

Katechéza a vyučovanie náboženstva na školách

Mnohokrát sa stretávame s názorom, že školské vyučovanie náboženstva sa stotožňuje s katechézou. Myslia si to často krát žiaci alebo ich rodičia, ale aj učitelia majú neraz trochu skreslenú predstavu o tomto vzťahu.

Aby sme pochopili vzťahu medzi katechézou a vyučovaním náboženstva na školách je dôležité sa pozrieť na ich základný kontext a ciele. Pomôže nám v tom jednoduché grafické znázornenie. 

 

Z tohto znázornenia vyplýva, že hoci obsahy sa v mnohom podobajú alebo môžu byť aj totožné, to, čo špecifikuje obe rôzne prostredia sú predovšetkým ciele jednotlivých kontextov: kontext školy a kontext kresťanského spoločenstva. Obidva kontexty sa zameriavajú na toho istého žiaka a na jeho rozvoj. Škola to robí prostredníctvom špecifických nástrojov analýzy a výskumu. Subjekt je v tomto prípade žiak a ponuka kresťanskej viery sa sprostredkuje kritickou interpretáciou a pomocou jasných stratégií  vyučovania, ktoré sú vlastné škole.

To znamená, že školské vyučovanie náboženstva so svojimi špecifickými formami vzdelávania sa jasne odlišuje od každej inej formy náboženskej výchovy a formácie, napr. od katechézy, ktorá sa charakterizuje predovšetkým kontextom kresťanského spoločenstva, ktoré sa usiluje o život a svedectvo viery.

 

Tieto dve schémy predstavujú dve rôzne, ale dopĺňajúce sa okamihy náboženskej výchovy dieťaťa, adolescenta i mladého človeka, ktoré sú zamerané na rast ich jednotlivých zložiek a postojov.

Je teda jasné, že školské vyučovanie náboženstva nie je zamerané na rast vo viere ani na prijatie kresťanstva ako osobné priľnutie; nejedná sa ani o celistvé predstavenie katolíckej vierouky alebo o historicko-kritickú analýzu či exegézu jej základných biblických alebo cirkevných prameňov. Skôr ide o kvalifikovanú kultúrnu analýzu kresťanskej náboženskej a špecificky katolíckej skúsenosti, ktorá je súčasťou kultúrneho kontextu, v ktorom žiak žije. Stáva sa tak aj interpretáciou konštitutívnej dimenzii jeho vnútornej skúsenosti s cieľom možného osobného rozhodnutia sa pre vieru, ktoré potom ako veriaci bude žiť mimo školského prostredia v kresťanskom spoločenstve.

Preto Všeobecné direktórium pre katechizáciu píše, že „osobitnou charakteristikou školského vyučovania náboženstva je skutočnosť, že má prenikať do prostredia kultúry a vstúpiť do vzťahu s ostatným poznaním. Ako originálna forma služby slova má totiž školské vyučovanie náboženstva sprítomňovať evanjelium v osobnom procese systematickej a kritickej asimilácie kultúry. V kultúrnom obzore, ktorý si žiaci osvojujú a definujú vedomosťami a hodnotami ostatných školských predmetov, školské vyučovanie náboženstva je depozitom dynamického kvasu evanjelia a usiluje sa skutočne využiť prvky vedomostí a výchovy, aby evanjelium vniklo do mentality žiakov a zharmonizovalo ich kultúru vo svetle viery“ (VDK 73).

Katolícke náboženstvo má teda v školskom prostredí predovšetkým kultúrnu úlohu, zameranú aj na základný zmysel života a na rozvoj tých vnútorných otázok, ktoré žiaci nosia zo sebou a ktoré sa netýkajú len oblasti poznatkov, ale aj smerovania života.

Toto škola môže dosiahnuť dvoma spôsobmi: cestou religiozity, ktorá vzbudzuje hlboké vnútorné ašpirácie, ktoré hýbu životom, čím sa buduje hermeneutický proces, čo je základným zmyslom aj školskej výchovy; alebo cestou náboženstva, ktoré je historický prejav, formulovaný v konkrétnych odpovediach a kultúrnych ponukách, legitimujúc preto konfesionalitu náboženskej výchovy.

Vyučovanie náboženstva na školách má teda svoje opodstatnenosť a svoj význam. Nie ako školská katechéza, ale ako školský predmet, ktorý v súčasnom kultúrnom kontexte prostredníctvom procesu vzdelávania a výchovy pomáha interpretovať vlastný život žiakov vo svetle katolíckeho náboženstva.

ThDr. Tibor Reimer, PhD.
Katedra katechetiky a pedagogiky RKCMBF UK Bratislava

 

Použitá literatúra

  • KONGREGÁCIA PRE KLERIKOV. Všeobecné direktórium pre katechizáciu. Trnava : SSV, 1999.
  • KUNSTMANN, J. Religionspädagogik. Tübingen : A. Franke Verlag, 2004.
  • TRENTI, Z., Educare alla fede. Torino : LDC, 2002.
  • ZUCCARI, G. L´insegnamento della religione cattolica. Torino : LDC, 2004.